Sme na jednej lodi, máme radi život...

(Úvaha)

   Všimli ste si tie prázdnejšie parky? A ten čistejší vzduch? V tomto jarnom  období sa akoby ukazovalo, ako sú ľudia viac prepojení a čo sú schopní urobiť aj pre druhých. Väčšina ľudí akoby v hĺbke už dávno pociťovala, že takto to ďalej nejde.

   Aj naša Zem sa už potrebovala prečistiť a ľudia viac sa ponoriť do svojho vnútra, aby nezabudli, kým v skutočnosti sú. Každý z nás má na danú situáciu trochu iný pohľad, ale teraz sa nám všetkým naskytla možnosť konečne spomaliť. Stále sa len naháňame či už za prácou, povinnosťami alebo inými vecami. A po nejakej dobe ,bohužiaľ, upadáme do stereotypu. Málo sa smejeme, niektorí akoby zabudli na ten krásny svet okolo nás. V hlave máme plno myšlienok a tá detská časť z nás, ktorá vidí krásu aj v tých najobyčajnejších veciach, sa stráca.

  Zamyslite sa trošku, nikdy vám neprišlo, že teraz na jar vyzerajú stromy ako veľké koraly? Keď kvitnú najrôznejšími farbami a pučia z ich konárikov mladé, žiarivo zelené lístočky? Aké to je farebné? A potom, keď cez tú krásu prenikajú slnečné lúče, ktoré nimi prechádzajú, aké sa dejú zázraky,  robia ich ešte čarovnejšími? Akoby nás na jar obklopovala doslova koralová bariéra lesov...    Keď si uvedomíme, čo i len tie najmenšie veci, od čiastočiek prachu, ktoré sa trbliecu, keď lietajú vzduchom, po celom  svete. A keď sme schopní si uvedomiť aj takéto maličkosti, potom  cítime na duši akúsi ľahkosť či až dojatie nad tým, že sme zabudli na okolitý svet. Zabúdame na tú detskú radosť zo života.

     Myslím si, že práve  teraz je ten čas, kedy sa môžeme rozpamätať. Teraz, keď sme mimo toho ťažkého vonkajšieho sveta, by sme sa mohli ponoriť do toho nášho  vnútorného a rozvíjať ho. Už len tým, že si uvedomíme,  akí sme, a prečo sa tešíme zo života. Lebo vo vnútri sme všetci len deťmi. Deťmi, ktoré majú jednoduché myšlienky a dokážu sa tešiť z maličkostí. Deťmi, ktoré sú schopné pomôcť všetkým naokolo, schopné pestovať v sebe svoju dušu ako kvet, ktorý len čaká na to, kedy bude môcť rozkvitnúť.